patetická progresívnosť bytia

ako začať...
...už včera som chcel niečo napísať,
nehorázne poetické myšlienky mi prúdili hlavou,
ale keď som sa ich snažil dostať z nej
prostredníctvom končekov prstov,
stratili sa niekde na polceste,
pohltil ich brechot psa,
o štvrtej ráno ešte v noci...
a teraz ich tu nikde neviem nájsť...
hoci som včera v noci napísal zopár viet,
keď som si ich následne prečítal,
zneli fakt pateticky...
čo bol spočiatku moj prvotný zámer,
lenže som začal mať taký pocit aj sám zo seba...
a teraz vidíš to moje druhé ja...
jeho sarkastické poznámky...
a že stále tá istá...
už ani neviem ktorá...
stačí zlomok sekundy
a ona už nepatrí ani medzi ne...
na niektoré človek zabudne,
no niektoré sa vrátia...
nahradí ju iná...
na čas sa stane ona tou,
a tak stále dookola...