moje druhé ja...

tak žiadnu ženu som dnes nestvoril...
ako som sa do nej chcel pustiť, moju pozornosť upútala iná,
pred časom zvykla blúdiť v mojej mysli, ale teraz už...

je zvláštne, že človek môže byť prekvapený z toho,
že je vonku mokro a pri tom vie, že tam prší...

a to pred mesiacom a pol, či ako dlho to už je,
som si občas pomyslel, že v túto dobu už...
samé už, nuž ale už to tak raz nie je:)

všetko je inak, ale ako?
sám neviem...
veď ako môže človek pochopiť niečo o čom nič nevie?
nikdy to nevidel, nepočul, nikto mu o tom nepovedal...

...a ako to vziať od nádeje,
ktorá prišla takmer z ničoho...
ale keď mala zostať pri mne, tak sa pomaly bez slov vytratila...
...žeby cesta najmenšieho odporu?