patetická progresívnosť bytia

ako začať...
...už včera som chcel niečo napísať,
nehorázne poetické myšlienky mi prúdili hlavou,
ale keď som sa ich snažil dostať z nej
prostredníctvom končekov prstov,
stratili sa niekde na polceste,
pohltil ich brechot psa,
o štvrtej ráno ešte v noci...
a teraz ich tu nikde neviem nájsť...
hoci som včera v noci napísal zopár viet,
keď som si ich následne prečítal,
zneli fakt pateticky...
čo bol spočiatku moj prvotný zámer,
lenže som začal mať taký pocit aj sám zo seba...
a teraz vidíš to moje druhé ja...
jeho sarkastické poznámky...
a že stále tá istá...
už ani neviem ktorá...
stačí zlomok sekundy
a ona už nepatrí ani medzi ne...
na niektoré človek zabudne,
no niektoré sa vrátia...
nahradí ju iná...
na čas sa stane ona tou,
a tak stále dookola...

to nepochopíš

dokázal som to...
nenaslúchať jej...
vnímať inú...
no len na chvílu...
nebola dobrá?
nebolá zlá, no nebola to ona...
a už som zase skončil pri nej...
je ich predsa toľko... tých iných...
áno, to je... a ešte akých...
tak prečo ona?
lebo ony nie sú ona...
je nebodaj lepšia?
neviem...
veď to môžeš skončiť, či nie?
nemôžeš? nedokážeš?...
nie... proste nechcem...

moje druhé ja...

tak žiadnu ženu som dnes nestvoril...
ako som sa do nej chcel pustiť, moju pozornosť upútala iná,
pred časom zvykla blúdiť v mojej mysli, ale teraz už...

je zvláštne, že človek môže byť prekvapený z toho,
že je vonku mokro a pri tom vie, že tam prší...

a to pred mesiacom a pol, či ako dlho to už je,
som si občas pomyslel, že v túto dobu už...
samé už, nuž ale už to tak raz nie je:)

všetko je inak, ale ako?
sám neviem...
veď ako môže človek pochopiť niečo o čom nič nevie?
nikdy to nevidel, nepočul, nikto mu o tom nepovedal...

...a ako to vziať od nádeje,
ktorá prišla takmer z ničoho...
ale keď mala zostať pri mne, tak sa pomaly bez slov vytratila...
...žeby cesta najmenšieho odporu?

zase mi pribudla ďalšia

šedina na hlave, v poradí už dvadsiataprvá... o takú hodinu a pol to budú presne dva dni, čo nulu vystriedala jednotka...
mám toho toľko povedať a predsa sa mi nejak strácajú slová, ale to tak asi býva keď sa človek dostane k tomu po dlhom čase, no konečne môžem povedať čo cítim/chcem a zrazu nejak niet slov...

začalo to asi tak... v piatok večer mi zavolal spolužiak, že či si nejdem zahrať futbal, ja som najprv povedal, že nie, lebo sa mi nechcelo... ale ako som skončil hovor, tak som si povedal, že prečo vlastne a zavolal som naspať a idem... máti si samozrejme neodpustila poznámku, že nech si zase niečo nespravím... 
no jasné a prečo nie? 
som si vyvrtol členok a to ešte úplne zvláštnym spôsobom... 
po chvíli som ale chodil skoro normálne a ešte som aj chvílu hral... 
potom som sa vrátil domov, osprchoval a zasadol sem... členok sa tváril ešte v pohode len trošku opuchnutý a ani to nebolelo skoro... celkom ma potešilo, keď mi niekto len pätnásť minút pred časom môjho narodenia, cez icq srdečne poprial všetko najlepšie, ešte viac by ma ale potešilo, keby je to osobne od konkrétnej osoby, ale to by som chcel asi veľa:) ale jednoznačne mi to spravilo radosť... dotyčná bola unavená, tak po chvíli odišla do ríše snov...

som zostal sám a už pred tým som rozmýšlal čomu pomyseľnému by som dodal digitálnu formu v podobe 3D modelu, čomu som sa nedávno začal trošku venovať(pozri si moju stránku, ak ťa to zaujíma, nie je to nič moc, ale tak na začiatok:) 
v ten večer som totiž dokončil jeden model, 
ktorý zožal rôznorodú kritiku, 
ako napr.: "nestrácaj čas volovinami"(zaujímave je, že to povedal človek, čo sa hral počítačovú hru:) alebo "pekná pažitka"(koment na trávu)...

no a tak ma napadlo, že vymodelujem niečo zaujímavé, 
komplikované a mrtne krásne a to ženskú postavu:P, 
tak som začal hľadať nejaké vhodné podklady...
nie že by som mal problém s predstavením si takého objektu, to nie:), 
ale k tomu predsa len treba niečo vizuálne digitálno hmatateľné...
ten internet je skvelá vec, som natrafil na fakt zaujímavé a poučné veci:), google mi samozrejme hneď vyhodil hlavne to, 
na čo som myslel:) 
ale hľadal som niečo ako by som to povedal, komplexnejšie, 
i keď raz tu bol taký apel... 
ako som však začal, tak som aj skončil a išiel si lahnúť...

ráno mi niekto sms-kou pripomenul tie šediny, mimochodom ma aj zobudil z polospánku...
je zaujímavé všimnúť si kto vám čo praje... občas som si aj v noci spomenul na ten môj členok, ale nezdalo sa mi, že by nejak viac opuchol... no ako som vstal, tak som zacítil zmenu, ale len v tom, že teraz to už aj bolelo:) ale nič strášné, veď keď môžem chodiď tak je to ok...
som toho zase moc neporobil v sobotu, som chcel, že niekam vyrazím, ale tak nohe sa zrejme nechcelo...
som sa dozvedel, že z tej opravnej skúšku som síce nedostal dostatočný počet bodov, ale že sa to dá doriešiť na ústnej skúške, tak no super, zase sa to môžem učiť, ale tak na druhej strane sympatická profesorka, tak prečo nie:D...

potom som sa pustil do jednostranovej seminárnej práce na tému sloboda virtuálnej identity, čo je to jedna strana, ale dosť času mi to zožralo... po dvoch hodinách civenia na aký taký základ a dopísanie dvoch zúfalých riadkov ma prinútilo ísť si v značnej únave konečne lahnúť...

dnes sa mi to ale po čase podarilo dopísať...
členok zase trošku podrástol:)
potom som si spomenul na blog, nazrel sem a niečo málo napísal...
potom som začal špekulovať so zmenením templatu, ale tým som len zase strácal čas, nakoniec som aj tak zostal pri tomto starom...
potom som si spomenul, na to že ešte slále nemám zvolený objekt na môj školský projekt, pár minút môjho hľadania zničilo moju prvotnú eufóriu z toho, že spravím niečo "vuaaau", no čo už tentoraz google nevyhodil to, čo som hľadal ani to, na čo som mysleľ, ale to skôr preto, lebo ani sám som to presne nevedel... 

a tak som sa išiel osprchovať, pri čom som zistil, že ten debilný členok 
už fakt, že dosť opuchol, veď som si ledva vyzliekol ponožku, 
už mám nohu ako nafukovačku:) 
heh a že nemal by som s tým ísť predsa k tomu doktorovi? presne tak, nemal... a kôli sestričke sa trepať nebudem, veď netreba to namáhať:)

no konečne je tu pokoj a môžem sa pustiť do modelovania ženských kriviek, pri tom sa umodelujem k smrti, ale našťastie ide len o fyzickú schránku, inak by som sa totiž mohol rovno zakillovať:) pokúšať sa dať tvar niečomu tak komplikovanému 
a nepochopiteľnému, to teda nie...

dlhá doba

už vyše tri mesiace som sem nič "zmysluplné" nenapísal...
ani poriadne neviem prečo... ale marí sa mi, že som aj chcel niečo ešte dávno napísať, ale som sa rozhodol, že s tým počkám,
ale som ani nečakal a rovno sa na to vysral... 
je toho pochopiteľne veľa, čo sa od tej doby udialo, 
ale tak pokúsim sa z toho aspoň niečo vytiahnuť...

a keď som už pri tom, vo štvrtok som sa len tak rozhodol, že sa skočím pozrieť na tréning a pochopiteľne sa ma viac ľudí pýtalo
prečo už nechodím a ak mám povedať pravdu, tak to ani ja sám neviem... po pravde som mal však strašnú chuť na pizzu, totiž už mesiac a pol som si pizzu do úst ani nedal, som si vtedy dal akože predsavzatie, čo si obyčajne nikdy v ničom nedávam... a to že nebudem jesť pizzu do kým si ju nedám s jednou konkrétnou osobou, tak bola to dobrá blbosť i keď skôr by ma zaujímala tá druhá strana ako nejaká pizza, ale tak teraz je to už asi jedno, lepšie povedané ani neviem ako to v skutočnosti je, ale tak nevadí, ja neviem veľa vecí:)...